Zlomené krídla nebránia lietať.. (part 7)

Ešte nespí.. A nechystá sa. Smutné chvíle prekrýva recesistická hudba a ona (zas a znova) rozmýšľa a všetky jej myšlienky sa začínajú slovom keby. Čo nie je práve najlepšie..a opäť pre ňu. So stredovekým pátosom si podopiera hlavu a priviera viečka. Musí, inak by prišla absolútne moderná kríza dňa..snáď aj mesiaca, či dvoch. To nechce..a ani jej okolie to nechce, napriek tomu, že to ešte nevie. O dva dni sa z nej oficiálne stane stará dievka. Titul, o ktorý sa vždy všetci bijú..
Skrátka..sú Vianoce. Budú. A ona bude čakať jedine na dve obmedzené slová, ktoré jej že vraj majú zabezpečiť šťastné a veselé.. ale čo? Úsmevy? Spomienky? To by brala. Ale tie vždy vznikajú len vďaka niekomu.. Opäť pes? Asi. Nie, nemá ešte predsmrtnú agóniu, ale skrátka.. má na jazyku slová, ktoré nemá komu povedať. Oslovenia, ktoré asi ešte dlho nepoužije. Jediné, čo je na tom pozitívne je, že je pripravená. No tak príďte..narodeniny, Vianoce, štefanské zábavy, nový rok, ba aj vianočné kilá..Príďte. Ona si budúci týždeň kúpi kabát..a kilá vidno nebude. Na zvyšok by potrebovala trochu inú taktiku..

Hudba slov

Cez tóny mi plynie čas,
iná melódia je v každom z nás
a vo mne snáď nič nehrá..
Správny čas na slovo prehra.

Ale vtedy, keď počujem,
cítim, plačem a ďakujem
za možnosť a za chvíľu
bárs aj nie práve milú..

Ďakujem za krv v žilách,
ďakujem, že vždy vráti sa mi sila,
ďakujem za šancu na každý čin,
ďakujem za život s tým,

že pieseň pre mňa
je tak úžasne jemná,
že nájsť ju javí sa nemožné,
ale sami predsa ostať nemôžme..

Však ráno vždy nesie novú nádej,
hoc zimný vietor odveje ju radšej,
zahluší každú hru a spievanie,
lebo pred nádejou prichádza sklamanie..

Vraky na obzore..

Veď dnes načo nám sú,
kašleme všetci na krásu,
vtrhneme do duše bez ohlasu
až sa steny vedomia sa zatrasú.

Len ničiť všetko čo oko vidí,
klamať si, že nezávidí
človek. Bože, prosím zídi
a uprac to čo sa mi bridí..

Tuším neznášam svet,
nič živé už v ňom niet,
voniam len mŕtvy kvet,
len vrán a supov zlet..

Pojmy dávno uznávané,
skrátka zabudlo sa na ne.
Nie, už nemám nič v pláne,
všetky plány sú už stroskotané..

Inspired by Clare..:)

S posledným svetlom dňa,
vstávam, dýcham, neúnavná..
Bosou chôdzou a pohľadom
vyhrávam nad ľadom

a čakám.Pripravená, hoci
noc ma má vo svojej moci.
Čakám, že príde ktosi
a ostane až do rannej rosy

v melódii piesne
až vyčerpaním klesne,
a vtedy napíšem do svojej básne
o tom ako dlho a ako krásne..

Stanem si a nadýchnem sa poslednýkrát,
nemyslím na návrat
a bez slov prosím nech vstane..
Prosím o posledný tanec.

A čakám. Pripravená..

Cesta

Odkazy a šepoty minulých dní,
..nemám sa nechať pomýliť..
Oheň v očiach a skrytý tiež,
komu horí..to ty dobre vieš..

Bolesť a šedý kal,
pomaľovali mi tvár
a vietor trhá..
Je dovolené citmi mrhať.


Vo vzduchu cítiť prach.
Slanú chuť zas na perách.
A slabé vedomie..
Koľko ešte vydržím nik nevie..

Bez prestávky,
do veľkej diaľky,
navzdory krvi a otvoreným ranám,
pri vstávaní cítim, že znova padám..


Ticho v prázdnej mysli,
ktorá si už nič a nikdy nepomyslí,
pohľad čo nerozozná ľudí,
prisahám, už nikdy nezablúdim..

Nič neostalo,
na mieste, ktoré malo
a smutná pieseň.

Vari je už jeseň?

Chcem

Chcem..(áno, chcem),
divné, viem,
ale aj ja chcem občas žiariť,
vedieť sa pekne tváriť,

tvárou v tvár stáť
veciam čo nemôžem mať
a vidieť obdiv u iných,
venovať pohľad nevinný

kam sa mi žiada,
nebyť súčasť stáda,
byť tam kde byť chcem
a slová čo nikdy nepoviem

vykričať nahlas uliciam,
že človek by nemal byť sám..

O nič z toho nechcem prísť,
prosím, chcem naozaj žiť..

...

Stáť,len tak - tvárou k oblohe,
stáť pred životom v pozore,
cítiť možnosť a správny smer,
to jediné, a to mi ver,

chcem cítiť, to chcem dýchať.
Občas taká zdravá pýcha
nech ma vie na líci popáliť,
nech teplo v dlani sa nevzdiali..

Stáť proti všetkým tónom,
hrať v srdci pozdrav zvonom,
nekráčať ani chvíľu sám..
Nepoznať slovo "nezvládam".

Od ticha sa chvieť,
pokoj svätý chcieť,
padnúť a zas vstať.
Podstatné je neprestať..

Kam s odpadom?

Nevypočuté hlasy
a krik za vlastný svet,
ktorého, žiaľ, niet,
ja sa však nesmiem vzdať.

Uprostred, uprostred hluku,
uprostred noci, nesmiem.
Neverím už ale ani kameňu, že
je kameň, sebe, že som ja..

Neschopná koexistencia mysle a
nesprávnych citov, napodobenina
básnika..
Tak trochu sama sebe unikám.

Niet však kam,
nemá kto počúvať.
Mňa? Nonsens
nikdy nemal reálnejšiu podobu.

Snáď raz môj prach bude
zavadzať niekomu viac ako ja.
Zatiľ sa utopím v jednom úsmeve.

Čo chýba..

Málokto chápe veľkosť objatia
silu búrky za oknom..
Kto by sa chcel potácať
rovnakou cestou deň za dňom..

Cieľ je teraz zbytočný,
bez dôrazu na slovo,
rady, príkazy, všetko čo sa predvída,
na život nám potom čas už nevydá..

Podstatou je mať na slzy dlaň,
na bozky pery,
podstatné je si v každej chvíli veriť.
Mať kam odložiť si myšlienky..

Cítiť srdce ako bije
a teplo v končekoch prstov.
Niekoho kto rozumie bez slov
mysli unavenej..

...

Pohodový večer a zachrípnutý smiech,
sprevádzajú spomienky, a nech,
veď nedeje sa každý deň,
že mi ktosi opäť rúca sen..

Nie, čo táram,
ja sa len vyhováram
a tvárim sa, že som nadaná,
v skutočnosti však nie som osoba hľadaná.

Skôr naopak,
ale to nechajme tak,
plno dôležitých vecí mi uniká posledne,
a chcem a zároveň nie, a aj tak ho nestretnem..

Triviálne problémy malého decka,
zisťujem, že som len trápna "kecka",
čo nevie ani správne slová v správnu chvíľu
použiť, len nasadíť tvár hlúpu a hlúpo milú..

? (2)

Som súdená každému a nie som ničia,
moje svedomia a iní mi kričia,
kašli na seba, sakra, a vstaň!
Svojim snom a predstavám sa bráň.

Veď málo čo má dnes taký význam
ako pivo, ja sa však priznám,
že v tomto som trošku staromódna,
aj na priateľstvo je občas doba vhodná.

Ale radšej nedostupná sa budem tváriť
a všetky nepriateľov zámery mariť,
za každú cenu skryť to čo mám v sebe,
nech každý už do mňa viac..nestará sa..

Číre zúfalstvo:D

Spievaj mi po nociach, že som hviezda,
a nikdy to, prosím, so mnou nevzdaj.
Na Zemi mám strašne málo vecí,
neexistuje pre mňa nič kde nie si.

Odstráň ten zmätok z mojej duše,
do myšlienok vlej farebné tuše,
donúť ma smiať sa za každú cenu..
..veď ani ty ma isto nechceš nemú..

Pobozkaj ma každý deň,
nech si myslím, že žijem sen
a hraj mi ako Miyavi,
nech ma deň viac baví.

Skrátka..buď podľa mojich predstáv,
..inak by si za veľa nestál..
A vedz, že si zmobilizoval moju nádej,
tak ťa teda prosím..nesklam ma, hej?

?

mŕtvolná bledosť duše,
potopené brehy miesto súše,
pohľad čo ľady láme
a zhasne každý plameň..

Vedomosť stredoveko krutá
mi nasadila silné putá
a víchor do ďaleka nesie:
Prehlasujem tu, na tomto mieste,

že bez života dožijem si čas,
bytostne budem chýbať každému z vás,
piesok použijem miesto citov
a nikdy nebudem celkom sýtou..

Každý bozk slzou vyvážim,
srdce si v sebe ustrážim
a každé objatie si zdaním.
..už neviem ako "byť" ani..

Motto

Nie čas správny
a nie správny deň,
každý máme nejaký tieň
na duši, tak premárni

chvíľu a potom vstaň,
myšlienkam pekným sa bráň
a všade hľadaj realitu-
vo víne aj v pravde skrytú.

Nespievaj nahlas piesne,
čo zaháňajú tiesne,
ale stoj k slnku čelom,
zotrvávaj v stave bdelom,

never žiadnej kráske
a vôbec nie láske,
never vôni kvetov,
veď tu nie si preto,

aby klamstvá zastreli ti zrak,
žiadna sloboda či krídla ako vták,
a či prvý, či posledný deň,
že si žil a žiješ preň.

1

V moci bielych perín a plachiet sa jedna nevinná sivá hlava len slastne usmievala a pozerala do neznáma. S perom v ruke a pohľadom, ktorý vypovedal o tom, čo vidí. O toľkom úžase bojarov, ktorý prerážajú kopijami drakov a lesných víl, ktoré zvedú túlavých chlapcov z chodníčka.. Otvorený spisovateľský zápisník bol však stále prázdny. Ešte neprišla chvíľa..ešte nie. Ešte je v rozprávke. Nežmurká. Díva sa na prázdnu bielu stenu sťa by na ňu niekto niečo premietal. Bolestivo prepnutý a vystretý na posteli. Na čele mu navrela veľká modrá žila, ktorú už neprekryjú tmavé a nepoddajné vlasy tak ako kedysi prekrývali..už nie. Plešina mu pridala na rokoch. Pán spisovateľ nám zostarol..

Celkom náhle a nečakane pero naruší ticho škrabotom o papier. Konečne. Zvláštne ale je, že on sa stále pozerá na stenu. A najzvláštnejšie je, že on vidí.

Kde bolo tam bolo žil jeden malý dráčik. Jeho rodičia boli najstrašnejšími drakmi v okolí a boli na svojho synčeka veľmi pyšný. Bol to typický ohnivák. červené drsné šupiny, kde si vyblednuté do oranžovej a sem-tam naopak sčerneté od ohňa, mal symetricky usporiadané po celom tele a nádherne sa mu leskli, lebo si ich každé ráno leštil chumáčom srsti, ktorý si vždy potajme skryl pri obede. Čierne očká mal malinké, skoro ako hadie a nehodiace sa k jeho zavalitej postave, ale fungovali veľmi dobre. A postavu mal síce zavalitú, ale vo vzduchu bol nesmierne obratný, vďaka zakrpateným, ale veru silným krídlam.

Jedného dňa sa malý Kubo, lebo tak sa volal, vydal s otcom a mamou na svoj prvý lov. Zatiaľ ešte nemohol loviť nič veľké, ale musel sa naučiť ako na to. Chvíľku potom ako vyrazili uvideli v lese na čistinke v tráve pobehovať vypasenú myšku. Kubo vyletel vysoko ku slnku až a potom sa ako šíp spustil na zem. Presne smeroval na myšku. Už - už bol pri nej..dopadol na zem tesne vedľa myšky a prikrčil sa. Zrazu však..nevedel sa, neborák, ani pohnúť. Pozeral na ustráchanú myšku, ktorá sa od strachu nevedela pohnúť tiež a ..prišlo mu jej ľúto. Rýchlo ju popotisol labou od seba a ona zutekala kadeľahšie. Keď vedľa Kuba pristáli jeho rodičia, boli pekne nazlostení. ,,Tak my sme najstrašnejší draci v okolí a nášmu synovi je ľúto nejakej myši?“, pohoršovali sa..

,,Dedo? Už máš rozprávku?“
Zvedavá spisovateľova vnučka nakúkala do jeho zápisníka a so záujmom sledovala jeho písanie bez toho, aby sa pozeral.
,, Nechajte ho, robí správnu vec.“
,,Dedo? Kde si?“
,,Kubo je veľmi múdry dráčik.“
,,Tak dráčik? Ja chcem počuť rozprávku o dráčikovi, dedo! Prosíííím!“
Zrazu sa jeho pohľad rozjasnil a zažmurkal. Pohľad premiestnil zo steny na svoj zápisník, popísal dobré dve strany.. A nakoniec sa udivene pozrel na svoju vnučku.
,,Tatiana, čo tu robíš?“
,,Dedo ja chcem počuť o Kubovi! Povedz mi, aký to je dráčik? Zelený s ostňami? A chrlí oheň alebo vodu? Je dobrý k ľuďom? Hovor, hovor!“

On sa len zmätene obzeral okolo seba. Po chvíľke konečne a znovu prišiel na to, kde je, biele steny a prikrývky a biely kovový nábytok sa mu opäť zdal známy.. A napokon sa pozrel do svojho zápisníka a potom na svoju nedočkavú plavú a usmiatu Tatianu, ktorá sedela na kraji jeho postele. Usmial sa, ale zároveň mu stiekla po líci jedna horúca slza. A pustil sa do čítania..

Volanie divočiny

Opäť tma navokôl,
voda z neba prší..
A ja trieskam o stôl
a začína ma sušiť.

S kvapkou túžby po cieli,
a kašlem na každého, čo mi neverí..
Vydám sa na ďaľšiu cestu,
v ústrety opitému mestu.

Pohľad viac-menej nečistý
a v rámci tela očisty
oddám sa úplne tónom
a všetkej slušnosti dám zbohom.

V tom kŕči hnevu,
v plnosti labutieho spevu,
vo všetkej hriešnosti prisahám,
že nikdy viac už neváham..

Pootvorím pery v bozku,
demonštrujúc svojej duše trosku
a neriešiac žiadne smery,
berte si ma chlipné zvery.

Zlomené krídla nebránia lietať..(part 6)

Má priam skvelý pocit. Taký povznášajúci. Teší sa na to, čo sa zas vyrobí v sobotu..(niežeby chcela niečo vyrobiť, ale vie, že sa jej to aj podarí..no nie je to skvelé?) Smeje sa s tou najväčšou kalamitou aká ju mohla postihnúť (doživotný postih to). A je jej dobre. Trápi ju minimum vecí..a spieva si..I wish you were here.
Síce má mierne zvýšenú teplotu, ale napriek tomu nechce ísť ešte spať, má pocit, že by jej určite ešte niečo ušlo. A zároveň (nonsens všetkých nonsensov) - teší sa do školy. Zaujímavý úkaz, určite menej častý ako dúha. A nepozná dôvody a príčiny. Len dokáže pozorovať následky, ktoré sa dejú, ktoré sa cítia. Tu a teraz.
Svojím "úžasným" hlasom obšťastnuje ostatných obyvateľov svojho domova (občas má pocit, že je to skôr blázinec, ale niektoré myšlienky je pre všeobecné dobro lepšie nechať si pre seba).
Vie, že má okolo správnych ľudí. Viete ako to spoznáte? Rehocete sa už keď ich zbadáte. A je jedno či ich alebo to, že sú online. A viete, že sú s vami pri vás a v istom stave možno budú aj okolo vás. Padáte s nimi do hmly a robíte plány a smejete sa na úplných blbinách - polyesteroch, lietadlách, nederblabla, všetkom čo sa dá počuť. Ako že existuje kúpeleň a jedálňa.Že máte super vlasy. Na winer schnietzeli! S kartoffelmi!
A ona sa smeje a rehoce až to pekné nie je (naozaj to nevyzerá pekne). A chce zastaviť čas. Pre srandu a pre ľudí.
A when we stand together..

Úsmev

Stratil sa mi z pier,
len tak na chvíľu
-takú chvíľu nemilú..
Kam sa podel?

Ale som si istá, že sa vráti.
Veď..kam by šiel?
Nemá presne stanovený cieľ.
Len občas potešiť.

Už teraz mi chýba.
Zrazu vôbec nemám rada čas.
Kto má naň čakať toľko ráz?
Sivý svet.

Snáď už čoskoro príde krásny deň.
Ja tu naňho počkám.
Viem,že raz..raz sa dočkám.
Uvidím dúhu.

Pokus o Lukáča a Smreka zároveň..(:D)

Občas dúfam,že snáď by mohlo niečo sa stať,
že snáď raz za čas mohla by som aj radosť mať,
že ma nemá rád len môj pes..
Že raz ma bude cez prah niekto niesť.

Kam na tie výmysly chodím?
Melancholická čokoláda..
Snáď sa dostanem raz na rad.
Nie, nemám ho rada..

Rozpálené mosty a márna sláva,
to sa proste v živote stáva.
Len taká klišé vec,
občas to potrebuje aj umelec.

Básnik či amatérka, to je jedno..
Bolí ma..
Snáď len na chvíľku..
A cítim sa veľmi biedno.

Jedno mi však nedovolí prestať.
(Vlastné srdce ma chce trestať!)
A už na mňa vrhli sieť.
Teraz len..slnko, na cestu mi svieť!

Rozhovory

Chcem byť vážna a chcem sa učiť..
Za výsledok nejdem ručiť.
Mala by som to však aspoň skúsiť!
Zatiaľ si na piatok budem zúbky brúsiť..

Chcem pokoj a samotu..
Ale,ale, čože to je za nôtu?
Chcem raz a navždy pokoj a nejakú tú lásku..
Pokoj jedine v piesni a lásku na obrázku..

Čiernu a bielu, možno sivú, len tie farby chcem.
Dobre vieš, že ja všetky bez rozdielu milujem..
A unavené a smutné slová..
Tá tvoja tragédia nech sa niekam schová!

Módu mám rada..nech je taká staro-nová.
Deti kvetov vládnu svetu, volám!
To je moje - prítmie a šero!
Bodaj by slnko celú noc bdelo..

Ticho a klavír - hudba storočia.
Rock a metal, za potlesku sa vlasy roztočia..
Nenápadnosť a tajomný šarm..
Ženské zbrane..využijem všetko čo mám!

Na jednom sa ale asi zhodneme!
Čo si..vyliezla spod zeme?
že život strašne milujem..
Však to o nás dvoch už dávno viem!