Neviditeľnásom pre väčšinu sveta
kto ma zrie?
a kedy..

Ozvena

Ranná rosa, s ktorou zaspávam
na mihalniciach.. a v dychu.
Skrútená, v zármutku a ostychu,
hladiac zle omietnutú stenu

a čelom k nej,
čakajúc na výstrel
a hlavne na koniec
rozprávky pre dospelých.

Kto dočíta príbeh?
Bol tam vôbec nejaký?
Či len tŕňov lejaky
z ruží, ktorých lupene tu boli moc krátko...

A vôňa ..snov, prianí.
No príliš prchavá a zradná,
ale viera v ňu bezvýhradná,
bohužiaľ, stále skladom.

Koniec si nevšíma pozvania,
neodpovedá na volania,
ktoré ani nie sú hlasné
..sú len ozvenou ďalšej básne...

Čo všetko sa dá stratiť..

Ako sa hovorí (a veľmi správne sa hovorí), takmer nik si neuvedomuje, čo má dokým to nestratí. Akonáhle to stratí, navštívi ho vedomie, že také dobré už nič nikde nenájde, a v tomto prípade dvojitý zápor nedáva pozitív...
Potom príde tá fáza - snaha nahradiť. Zaplniť prázdne miesto, je jedno či na poličke, v mysli alebo v srdci. Skrátka niečo chýba. Prídu rôzne náhražky, vydržia možno chvíľu dokým zistím, že to naozaj nie je originál. Že mi ten originál stále chýba, a že vlastne chcem, aby stále chýbal, lebo len tak viem, že tam niekedy vôbec bol. Keď tu bol, tak bol samozrejmý, v tom bolo jeho čaro. Mať niečo a ani nevedieť ako veľmi to mať chcem. A keď sa začal vzďaľovať .. zlomené srdce je slabý výraz. Zlomiť srdce vám môže niekto, kto vám povie, že to nie ty, ale ja, prepáč a odíde. Zlomiť ho môže kamoška - "prepáč, nevedela som, že on je s tebou". Ale keď viem, že som to celé pokazila len a len ja sama, pretože som hlúpa hus v skratke, v zdĺhavejšom vysvetlení - chcela som, aby sa cítil príliš nevýnimočne, a tým bol pre mňa výnimočný, skrátka ani so mnou ani bezo mňa.. To nie je zlomené srdce, to je citová samovražda.
Nemám koho iného viniť, nemám to na koho zhodiť, môžem si to len znovu a znovu vyčítať a znovu a znovu sa snažiť nájsť náhradu.
Ďalšia fáza je padnúť až na dno. Vlastne to nie je fráza, len voľný pád. V preklade - zmagoriť samú seba, zameniť city s citmi a zúfalo sa snažiť nájsť niekde na poličke v tescu medzi liehovinami nájsť papierik s postupom ako ďalej. Dno je keď mi dôjde, že to nejde. A už mi aj došlo. že sa z toho nedá dostať von (niečo ako výstup na sklený vrch, pozdravujem P.D.). Najhoršie je začať sa v tom pohári s hladkými stenami topiť v spomienkach. A fotkách. V situáciách - ktoré boli, sú a už nikdy nebudú. A fantazírovať v tých, čo mohli byť alebo tých čo by ešte mohli byť je ako uviaznuť v pohyblivom piesku. Alebo snažiť sa u štúrovcov nájsť hexameter.
Riešenie nie je. Neexistuje. City nemajú on/off ani play/pause (mohol by to konečne niekto vymyslieť). Preto jediné čo spravím je, že zavriem oči a prežijem pomyselnú potopu môjho vlastného sveta, no s vedomím, že nezachránim nič - ani z neho ani zo mňa. A budem dúfať, že sa niekde počas utopím a príde to úplne prázdno, ktoré už nebudem mať potrebu zapĺňať..

Slová

Slová,
pozbierané zo zeme
ako popadané listy
uprostred jari.

Stačili by..
ako kvapky rosy
v horúci letný deň
na mojej tvári.

Pohladili by
boľavé miesta
od tŕňov ruží bez kvetu.
Zbledli by chmáry.

Vystačili by
ako týždenný prídel
slnečných lúčov
v jaskyni vari..

Utíšili by
ako hudba oheň
v pustej duši.
Tak sa mi amrí,

že pár slov dokázalo by
menší zázrak v srdci
- ako v básnikovom rýme.
No nijaké nie sú.

Slzy

Bezdôvodne,
vždy len odmietnutá.
Stojím tu -
sama neviem kde..

Kričím aj bez
pohybu pier,
že necítim sa lepšie.
Myslíš, že rozumieš?

Aké je to..
necítiť sa v správnom svete,
Nemať zmysel
toho prečo vlastne som..

Znášať vietor,
piesok v tvári,
na ktorej sa úsmev
nie často podarí.

Celý čas sa dívať
ako by som chcela žiť,
a kým by som vlastne chcela byť
a nemôcť sa dotknúť.

Stáť na ceste a
nesmieť sa pohnúť.
Nechať odísť všetko
na čom kedy záležalo.

Len stáť a
nemo hľadieť
a jediné na čo sa zmôcť-
pár sĺz, sladko - slaných...

Ruža

Ešte stále málokrátsom pocítila nebo.
A neviem či chcem
ostať tu na svete, lebo

nečaká ma veľakrát ho cítiť.
Zrodená pre slzy, trápne klišé
z názvu debutu 15-ročného autora
nesedí. Skôr ďaleko od hviezd.

Od svetla, od tepla,
od objatia, od radosti.
Zo železa nervy a
z ocele kosti

dostali sme asi všetci do vienka,
od sudičiek alebo od Boha,
možno poučenie z minulých životov,
že nežnosť kvitne, no nie naveky.

Každý krásny cit odpadne
ako lupeň ruže na jeseň,
zašliapnutý v záhrade...
A ruža nevie či bude ešte žiť, či bude ešte kvitnúť..