Freudova melanchólia

Je mi.. trochu smutno.
Freud by vedel.
Či vlastne nie...
Diagnóza - snívanie.

Neísť kam?
Neviem kde odrazu
stáť, sedieť..
Neviem nič vedieť.

Zvláštne ako veľmi
cítim, že občas žijem.
Také tie banality
a režim totality

čisto pre moje srdce,
cenzúra a nesloboda tlače
a ešte.. panter Kamaela.
Neviem, kto je väčšie zviera.

Sedím na hojdačke.
S pocitom, že budem vracať.
Dokonalosť je svetské klišé...
Ak chceš poznať, prídi bližšie.

Zachovajme ilúzie.
Pre budúcu generáciu
a pre mňa, myslím, tiež.
Zničiť ma nemôžeš.

Príde

Od niekadiaľ niekam,
utekáme bez prestania
a ja tu stojím a čakám
na dotyk môjho srdca..

Lebo nie všetko je podľa plánu,
nie každý má hneď čo chce.
Občas treba aj zimu samú
a počkať si na šťastie..

Príde. Viem to. Áno.
Zobudím sa raz
a zistím- konečne je ráno.
Možno nepolapím dych..

Dvihnem ruky k nebu,
padnem na kolená,
neprespím ďalšiu dobu
a budem pripravená..

Na to, že je všetko v poriadku,
že mám ľahký krok,
na písmená za sebou na riadku,
čo hovoria, že konečne..

A z dvoch bodiek bude skutočnosť,
už nie tá bolestivá,
z mojich slov už nie viac cnosť
vo význame skrytá..

Ale blízkosť
len na dosah ruky.
A úzkosť
nezažije jarné puky..

A nie som

Som tu.
A nie som.
Neplač, prosím.
Každý tvoj bolestivý
vzdych
mi berie môj..úsmev
z pier a život z očí.
Som s tebou.
Nech sa deje čokoľvek.
A nie som.
Veľmi dômyselne,
len toľko koľko treba.
Mávnutie ruky, malý pohyb pier
ma odoženie na míle,
pokiaľ chceš, pokiaľ nie
prídem tak blízko ako sa dá.
Ale vždy.
Vždy.
Vždy.
Nikdy nie som príliš ďaleko.
Som tu.
A nie som.

Ako sa cítim

Ako sa cítiš? Taká v podstate bežná otázka. Dobre, zle, ujde to.. väčšina čaká stručnú odpoveď, niečo v čom by sa nemuseli pitvať ďalej a vyťahovať na svetlo ubolené kúsky vášho ja. Všetci sa tvárime, že problémy každého sú len problémom každého. Ale čo ja? Čo ja keď sa s nimi chcem deliť. Nevyrieši ich to síce, ale tá úľava.. a ten krásny pocit, že vás niekto chce počúvať a rád počúva. Že sa mu nemusíte báť povedať, že sa bojíte vlastných snov. Že vás desí spánok. Že prekonať čo i len jeden schod pre vás znamená zavrhnúť asi stovku vystrašených myšlienok. Že máte chuť v noci volať všetkým, ktorých máte radi, len aby ste ich počuli, lebo vám chýbajú. Nechcem, aby moje problémy boli len mojimi. A som ochotná trápiť sa trochu problémami iných, len preto, aby tiež zažili tú úľavu, keď ich niekto vypočuje. Chcem s niekým prežívať tie malé chvíľky každodennosti, ktoré píšu také veľké príbehy.. drobné dotyky, pohľady, úsmevy, ktoré je komu venovať. Nemyslieť konečne len na minulosť či budúcnosť, ale mať v rukách prítomnosť a nepúšťať ju z nich dokým nie je naplno využitá. Tešiť sa z malých vecí, ktoré prekryjú všetky bolesti. Neplakať pri slovách "mám ťa rád", lebo ich počujete druhýkrát v živote. Začínať ráno pevným objatím a končiť deň pusou na čelo. Všetko, čo chcem je dostať toľko, koľko dávam, lebo ja nešetrím. Vždy znovu a znovu vkladám do niečích rúk svoje srdce úplne celé, napriek tomu, že sa bojím ďalšieho sklamania, nedokážem cítiť len nejakou svojou časťou alebo cit len predstierať. Príliš sa bojím na to, aby som niečo robila len čiastočne. Som asi jednou z tých romantických slnečníc, ktoré sa každé ráno a celý deň obracajú za slnkom, snažia sa ho dotknúť svojimi zlatými lupeňmi, no noc napokon aj tak príde. Ale aj ďalší nový deň. Tak ako sa cítim? Cítim, že znovu padám voľným pádom do priepasti a už cestou by som mala zbierať sily a odvahu, aby som sa potom, síce veľmi pomaly, dokázala vyšplhať naspäť a ísť si pre ďalší pád...