Zlomené krídla nebránia lietať.. (part 7)

Ešte nespí.. A nechystá sa. Smutné chvíle prekrýva recesistická hudba a ona (zas a znova) rozmýšľa a všetky jej myšlienky sa začínajú slovom keby. Čo nie je práve najlepšie..a opäť pre ňu. So stredovekým pátosom si podopiera hlavu a priviera viečka. Musí, inak by prišla absolútne moderná kríza dňa..snáď aj mesiaca, či dvoch. To nechce..a ani jej okolie to nechce, napriek tomu, že to ešte nevie. O dva dni sa z nej oficiálne stane stará dievka. Titul, o ktorý sa vždy všetci bijú..
Skrátka..sú Vianoce. Budú. A ona bude čakať jedine na dve obmedzené slová, ktoré jej že vraj majú zabezpečiť šťastné a veselé.. ale čo? Úsmevy? Spomienky? To by brala. Ale tie vždy vznikajú len vďaka niekomu.. Opäť pes? Asi. Nie, nemá ešte predsmrtnú agóniu, ale skrátka.. má na jazyku slová, ktoré nemá komu povedať. Oslovenia, ktoré asi ešte dlho nepoužije. Jediné, čo je na tom pozitívne je, že je pripravená. No tak príďte..narodeniny, Vianoce, štefanské zábavy, nový rok, ba aj vianočné kilá..Príďte. Ona si budúci týždeň kúpi kabát..a kilá vidno nebude. Na zvyšok by potrebovala trochu inú taktiku..

Hudba slov

Cez tóny mi plynie čas,
iná melódia je v každom z nás
a vo mne snáď nič nehrá..
Správny čas na slovo prehra.

Ale vtedy, keď počujem,
cítim, plačem a ďakujem
za možnosť a za chvíľu
bárs aj nie práve milú..

Ďakujem za krv v žilách,
ďakujem, že vždy vráti sa mi sila,
ďakujem za šancu na každý čin,
ďakujem za život s tým,

že pieseň pre mňa
je tak úžasne jemná,
že nájsť ju javí sa nemožné,
ale sami predsa ostať nemôžme..

Však ráno vždy nesie novú nádej,
hoc zimný vietor odveje ju radšej,
zahluší každú hru a spievanie,
lebo pred nádejou prichádza sklamanie..