Slzy

nechaj tiecť
stelesnenie pocitov
a vodu plnú
obrazov

myšlienok a prianí
ona ťa aj tak nezachráni
tak nechaj tiecť
po kvapkách

svoje sklamanie
beznádej
iné dlane
nenájdeš

v najbližšej dobe
optimisticky povedané
za city sa
platia kruté dane

tak nechaj tiecť slzy
nebráň sa

Spánok

Zima.
Až do špiku kostí
zabára sa samota
ako nepríjemný a drahý
zubár.

Chvenie
prstov, čo píšu
ďalší bezcenný výlev
o smútku.
A v očiach. Či v srdci.

Zjaví sa len tak pred
spánkom, keď vidno
kam si každý ľahne.
Na pokojnú noc
sú tu slzy.

Vraj cítiť len dotyk
bavlny obliečky.
Cítiť snáď?
Inam zložiť hlavu
a nechať si ískať..

Bozk do vlasov,
teplo bijúceho srdca a
dotyk elektriny.
To chcem.
Vtedy zaspím.

Still worth dying for..

Obité kolená.
Skutočnosť zjazvená a diera
v pohľade. Možno už niet
nijakého dôvodu..

Po stovkách dní
čakania sa už nezbláznim a nezutekám,
no možno už niet
nijakého dôvodu

ísť. Len nestáť.
Len tak prestať už nie je správne,
ale možno už niet
nijakého dôvodu

vstať. Počujem, že volá ma deň.
Rozmýšľam či vstať a ísť preň až do krajiny
sucha. Ktovie.. možno už niet
nijakého dôvodu

sa nepoddať neprajným okolnostiam.
Ilúzie sa rovnajú prachu,kostiam a pár drobným,
ktoré ani nemám. Neviem, možno už niet
nijakého dôvodu

spoliehať sa na záchranu.

...

Pomalé tóny poslednej piesne.
Pohľad spod závoja mihalníc.
Srdce mi bije..ešte stále.
A sny stále mám.

Možno ešte nepoznám
kam, ale vedú.
S nimi  žijem.
Z nôt veniec vijem
pre novú nádej.

Možno raz príde.
Možno teraz.
Odhalí ma,
že snívam.

Samé zakázané veci,
zakázaný svet.
Snov.. či túžob,
rozdiel nepoznať.

Len musíš zavrieť oči..