Vianoce

Vločky padajú na nos,

ako sa točím

a ruky dvíham

radostne k zime.

Nech mi pošle

teplo dní a dlhých nocí,

nech ma ktosi

zahreje..

Rozprávku by mi mohla 

priniesť, sneh, všetko čo treba,

kúzlo, bozk, sen

na pokojné snívanie.

O to stojí

zakliate moje kráľovstvo,

tak biele, tak studené,

nie o slová.

Úsmev nech niekomu patrí,

nie mrazu na oknách,

ktorý sa oň pravidelne stará

s poctivosťou zodpovedného..

Nech ma nedesí tma

a netešia len prázdne steny,

hoc krásne, biele, nevinné,

no chcem sa o ne podeliť.

Tak prosím kúzlo,

vnes skutočnú radosť,

znes mi lásku a nedovoľ

nikomu zničiť čaro Vianoc.

I´m one in a million..

Nútia ti pravidlá
tohto sveta,
ponúkajú predstavy,
dosť návykové.

Ale každé ráno
pozdravíš sa so samotou,
nie je milión ľudí,
je len jeden v milióne..

Bi sa celý deň,
kráčaj, nečakaj
kto zakopne,
padni na zem sám,

aby si videl,
že nikto nedíva sa dole.
Daj všetko čo máš,
nedúfaj, že nejaký cit sa vráti.

Slzy sú len ostré slnko,
vzlyk len neznámy zvuk,
ktorým obťažuješ ľudí
a ťahať za rukávy,

všimnú si snáď,
je márna snaha.
Počuť ozvenu
nadávok špeciálne pre teba..

Zbúraj vzdušné zámky,
zabi nádeje
a takto, pripravený,
vstúp do sveta, kde je každý sám.

Podávam ti dlaň,
veď ma do života
a ber všetko čo ti dávam,
tento boj sa neprehráva..

Pozri na mňa,
neodvracaj sa tak ako vždy,
keď čakám nádej pre mňa,
presvedčenie, že nie som biedna

a mám stále dôvod biť sa
za svoje najväčšie právo-
každý deň hneď zrána
cítiť, že som milovaná.

Zohrej studený dych,
čo opúšťa telo
a hraj mi piesne o neznámych krajoch,
zbav ma strachu z nedozerných diaľok.

Drž mi dlaň
a podávaj mi život,
daj mi všetko čo máš
a ja ti sľúbim, že neprehráš..

Odneste ma niekto, niekam, preč. Niekam, kde sa dá len spať a počúvať hudbu. Dajte mi do rúk nové marshall slúchadlá a vypnite tento svet. Vypnite všetko okolo mňa. A hudbu naplno.. možno v tej chvíli budem ozaj šťastná, keď budem vedieť, že inak to byť nemôže. Že som proste sama. 

 Ale nie, nechcem svet, v ktorom som sama aj keď by to tak nemuselo byť. pre takú citlivú a trápnu dušu ako som ja. Chcem len rovnako trápneho človeka, čo sa odo mňa nepohne.. (nie psa). Len little weird, tak aby som mu nevadila a nesnažil sa ma zmeniť.. 

Not me, not yet

Sedieť
len tak
na lúke
pri vode

a čítať Rilkeho
Poea
a veľkých romantikov
hľadať svojho

siedmeho ducha
v odleskoch sĺz
či rosy
kto má vedieť

a zázraky v slovách
čo hladia dušu
spievať si tichým hlasom
so zavretými očami


žiť v riadkoch príbehov
básní
a dýchať
len tak voľne

neponáhľať sa
niet kam
cítiť každý dotyk
vetra

vložiť dlaň do tej
tvojej
a nečujne ti povedať
nie ja a nie teraz..

Stojím, tu,
na mieste.
Pripravená
na úder
na pád

na návrat
zo sna
do pustej púšte.
Sama
žijem.

Bez významu
hltám
prašný vzduch
a chcem bolesť.
Radšej bolesť.

Tú viem zniesť.
Tú zvládnem,
to čo neovládnem
je môj pohľad.
Upriem ho

na teba
a v horúcej slze
vyroním pre teba
len tebe
svoje osobné "odpusť".

Žiadam tak veľa?

Pohľad do srdca,

čo vyplní prázdnotu.

Melódiu, ktorá

neustále mi hrá

a neznamená vôbec,

že som silná,

že zvládnem viac.

Dušu zapredám za pohľad,

čo láme pochybnosti

a mení ich 

v zamrznuté kvety,

ktoré zmiznú k obedu,

keď slnko zažiari.

Žiadam len dotyk,

šepnutie "Odvahu".

Hľadám mäkkosť pier

a dych, čo chcem cítiť,

objatie, ktoré ma nepustí

späť do zimy.

Slová k mojej piesni,

dôvod pre slzy,

potešenie, čo nemrzí

a najviac zo všetkého

chcem vidieť,

že mám byť aká som,

že môj krivý úsmev je fajn,

obdiv, čo nemá nič spoločné s pátosom..

Vedieť, kam konečne patrím

a komu,

nenachádzať únik už len v tieni

stromu

a objatie nikde,

chcem vedieť, že niekto príde

a vezme ma do príbehu,

ktorý ale nebude mať tvrdú väzbu

a na konci ISBN,

chcem mať pocit,

že budem chýbať, 

keď neprídem.. 

Siedmy duch

Pri čítaní kníh vždy cítim, že mi niečo chýba. Kus zo mňa, ktorý by zaplnil prázdno a odstránil ten hnusný pocit krivdy, že ma spisovateľ oklamal.. Vlastne mi chýba príbeh v realite, do ktorej nepatrím a ani som nikdy nepatrila. Patrím na stránky kníh zamastených od nedočkavých rúk, lebo stále hľadám. Koho? Alexandra. Gabriela. Daimona. Kamaela. Bernardina. Môjho siedmeho ducha.. Alexandrove ruky, Gabrielovu moc, Daimonov pohľad, Kamaelovu spolupatričnosť, Bernardinovu vytrvalosť.. Hľadám odvahu, silu, skromnosť, trpezlivosť.. Nadýchnem sa a vidím ich. Tanečníka na spáleništiach. Čierneho pantera bojujúceho pomedzi nohy koňa, maliarske plátno s renesančnými tvárami, cítim mandľový likér. Nemám dosť. Potrebujem, potrebujem svoju oporu, potrebujem svojho Šuru, svojho pomstiteľa, Samaelovu bezočivosť, potrebujem Kamaelove kučery a túžbu, potrebujem Hubiteľa. Potrebujem vlastný príbeh, do ktorého by som konečne patrila, ktorý by bol len môj, lebo zatiaľ je tu len siedmy duch a jeho krásna podoba, z ktorej plačem a mám chuť zamdlieť zakaždým, keď si ju predstavím.. Nechcem navždy žiť len v predstavách.

Najhoršie na svete je zobudiť sa a zistiť, že som vlastne nespala. A že jazvy bolia, stále bolia. Cítiť sa sama na celý svet a nevedieť, či sa to niekedy zmení. Zbytočná a prázdna, dokonca hneď na prvý pohľad, bez obalu. Najhoršie je prestať dúfať v zmenu a napriek tomu mať nádej, lebo nikto nepovedal, že sa to nikdy nezmení.. Nemať kam odísť, v najhoršej chvíli musieť ostať pevne stáť. A nebyť potrebná.
Na neopätované city si zvyknem. Zvyknem si na krik, zvyknem si na bolesť. Dokážem sama seba ponížiť až na samotný prach. Nezvyknem si však nikdy na svet, v ktorom som sama..

Počúvam Mayday Parade
a spievam si text
ako zo mňa.
Vlastne som v poriadku..

To chcú všetci počúvať.
Vždy a všade,
úsmev a falošné iskry
v očiach, čo bolia v srdci.

Je mi fajn,
klamem každú sekundu
každého.
Zvládam.

Nepadám, na to nie som,
ver mi.
A pokiaľ veríš,
tak odíď.

Chcem vykričať,
čo skrývam.
A skryť zdvorilostné frázy,
ktoré ničia svet..

A mňa. Svetu to je jedno,
mne nie.
Prosím, otvorte niekto oči
a objímte ma.

A držte ma v ťažkých chvíľach,
keď sa mi podlamujú nohy,
keď mám chuť skočiť
a padnúť. Lebo mám.

A plačte so mnou
celé noci. Zobúdzajte sa
v rutinu, ktorú neznášate
a zmierte sa s tým.

Prosím, o niekoho, kto ma pochopí,
o niekoho kto neodíde
ani keď ho pošlem preč.
Prosím o kúsok šťastia..

..

Drž ma

Buď so mnou

pri každom

momente

páde

Objím ma

keď zbadáš smútok

v mojich očiach

je viac ako čitateľný

ostaň so mnou

nech nezaspím

zasa sama

pri rozprávke

do ktorej vlastne patrím

toto nie je môj svet

a nechcem tu byť

alergická na realitu

kriku

doma či von

stratená som

neustále

tak prosím

nájdi ma 

nenechaj ma 

nežiť čo chcem

presvedč ma, že viem

že má zmysel

ešte nejaká nádej

a nejaká snaha

už ma viac nenamáhaj 

lebo aj najsilnejší strom

sám raz padne

raz sa vzdá(m)

Ja len.. chcem vedieť kam patrím.

Good old days

V slnečný deň
ako tento
spomínam
a dúfam

príde
stane sa
bude
zvládnem

čo len chcem má
čas
v každom z nás
zrie

ako letné ovocie
zozbieram
ochutnám
a zapamätám si

do ďalšieho leta
kým nepríde jeseň
spomienky
a nevšedné slzy všedných dní..

..

Necítim už nič,
že snáď niekam patrím,
niekomu a niekedy,
a tak strašne chcem..

Byť niekde,
pevne stáť,
vieru mať,
že nebude to navždy.

Mať cestu
či cieľ,
vedieť aspoň smer
a cítiť, že som niekde správne.

Nechcem už cítiť tieseň
a fakt, že nazvyš som
na väčšine miest,
kde sú iní.

Nevládzem.

Prosím..

Smiling but close to tears

pýtajú sa
neskutočne veľa
čo od koho s kým
chceš

netušia že miesto
pre teba niet
v daždivý deň
v slnečný sen

v tmavú noc
tvrdý spánok
niet nikoho
nikde

nikam ťa posúva vánok
známa vôňa
(bez) nádeje
stále dookola

len kývneš
znova
len kývneš
znova znova znova

kam ujsť
niet
príď si po mňa
ťažoba dní

čo nepriniesli
nič
možno horkosť
slanosť balkánskeho syra

dole lícom tečie
horúčava letných dní
ktoré mali mohli
s kým byť

Slzy

nechaj tiecť
stelesnenie pocitov
a vodu plnú
obrazov

myšlienok a prianí
ona ťa aj tak nezachráni
tak nechaj tiecť
po kvapkách

svoje sklamanie
beznádej
iné dlane
nenájdeš

v najbližšej dobe
optimisticky povedané
za city sa
platia kruté dane

tak nechaj tiecť slzy
nebráň sa

Spánok

Zima.
Až do špiku kostí
zabára sa samota
ako nepríjemný a drahý
zubár.

Chvenie
prstov, čo píšu
ďalší bezcenný výlev
o smútku.
A v očiach. Či v srdci.

Zjaví sa len tak pred
spánkom, keď vidno
kam si každý ľahne.
Na pokojnú noc
sú tu slzy.

Vraj cítiť len dotyk
bavlny obliečky.
Cítiť snáď?
Inam zložiť hlavu
a nechať si ískať..

Bozk do vlasov,
teplo bijúceho srdca a
dotyk elektriny.
To chcem.
Vtedy zaspím.

Still worth dying for..

Obité kolená.
Skutočnosť zjazvená a diera
v pohľade. Možno už niet
nijakého dôvodu..

Po stovkách dní
čakania sa už nezbláznim a nezutekám,
no možno už niet
nijakého dôvodu

ísť. Len nestáť.
Len tak prestať už nie je správne,
ale možno už niet
nijakého dôvodu

vstať. Počujem, že volá ma deň.
Rozmýšľam či vstať a ísť preň až do krajiny
sucha. Ktovie.. možno už niet
nijakého dôvodu

sa nepoddať neprajným okolnostiam.
Ilúzie sa rovnajú prachu,kostiam a pár drobným,
ktoré ani nemám. Neviem, možno už niet
nijakého dôvodu

spoliehať sa na záchranu.

...

Pomalé tóny poslednej piesne.
Pohľad spod závoja mihalníc.
Srdce mi bije..ešte stále.
A sny stále mám.

Možno ešte nepoznám
kam, ale vedú.
S nimi  žijem.
Z nôt veniec vijem
pre novú nádej.

Možno raz príde.
Možno teraz.
Odhalí ma,
že snívam.

Samé zakázané veci,
zakázaný svet.
Snov.. či túžob,
rozdiel nepoznať.

Len musíš zavrieť oči..

...

Práve v tejto chvíli,
obraciam sa na vás,
môjmu srdcu milí,
stlmte prosím náraz

mojich predstáv a snov,
pomôžte mi stále byť.
Hádam výber správnych slov..
Prosím, ak si priateľ príď.

Nemá sa mi totiž kto
smiať do tváre,
nemá so mnou kto
vypiť všetky poháre

s nejakým tým percentom.
Nechce mi nik
povedať na snahu nechcem to,
dá sa takto žiť?

Z bludiska pádov
neprosím o súcitné dojatie ,
len o kvitnutie sadov..
Prosím, potrebujem objatie..