Nevypočuté hlasy
a krik za vlastný svet,
ktorého, žiaľ, niet,
ja sa však nesmiem vzdať.
Uprostred, uprostred hluku,
uprostred noci, nesmiem.
Neverím už ale ani kameňu, že
je kameň, sebe, že som ja..
Neschopná koexistencia mysle a
nesprávnych citov, napodobenina
básnika..
Tak trochu sama sebe unikám.
Niet však kam,
nemá kto počúvať.
Mňa? Nonsens
nikdy nemal reálnejšiu podobu.
Snáď raz môj prach bude
zavadzať niekomu viac ako ja.
Zatiľ sa utopím v jednom úsmeve.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára