Každoročná vianočná:)

Prvých pár vločiek
hneď značí -
december,
nech sa páči...

Vône stánkov, vína
a všetko čo patrí k tomu -
objatie, rozprávka
a pár medovníkov z domu.

Čiapka, rukavice či šál
a aj tak studený nos
..snáď ma ešte niekto
roztopí do Vianoc..

Možno Popoluškin princ
či Kráľ drozdia brada,
možno princ Radovan
a ja princezná Lada...

S punčom v ruke
a károvanou dekou,
trošku nostalgická,
neviem, možno je to vekom...

Pri stromčeku
zasvietenom na noc
čakáme všetci
..nech príde čaro Vianoc:)

Prosím..

Ako zrnká piesku
pomedzi prsty
bez zvuku a lesku
odchádzajú...

Šance, možnosti, čas
ako more či vietor
ďaleko od nás
a nenávratne preč.

A teraz tie moje,
ako jesenné listy,
plachtia na oblohe
a slzy nechali na pozdrav.

Niet možnosti sa vrátiť,
obzrieť sa...
iba znovu všetko stratiť,
znovu na kolenách.

Len smrť či spánok.
Žiadna vôľa.
Strachu jemný vánok
zavrie oči.

Zobuďte ma, prosím.

Úsmev.

Áno, prišiel.

Ruku hore

a spievaj, koľko vládzeš.

Rozhodnutia nie sú správne

ani zlé.

Užívaj, kým nepríde

stará známa...

Raz sa prebudíš,

no nie dnes, nie zajtra.

A kým snívaš, ži,

lebo nejde o nič iné.

Veď kedy inokedy budeš

-plakať od šťastia

-spievať nahlas

-tancovať na ulici

Nikdy.

Len pros o správnu chvíľu

a správny smer,

skôr než sa vietor 

oprie do plachiet.

Lebo zlé chvíle zmiznú

a my tu stále budeme...

Erny ♥

Poznáte ten pocit, keď sa potrebujete niekomu vyrozprávať? Z celého srdca? Niekomu na kom vám záleží a komu záleží na vás, aby po celom tom monológu, ktorým ho plánujete zavaliť len mlčal a objal vás akože to bude dobré? Ja áno. Donedávna som niekoho takého mala. Čo na tom, že bol chlpatý a mal štyri nohy. Viete.. bol tu ten pocit, že keď nik.. keď žiaden človek toto nedokáže, je tu on. A ani netušíte kam až siaha prázdnota vo mne po tom, čo som ho stratila. A zúfalo hľadám niekoho, kto by tú prázdnotu zaplnil - Freudova teória melanchólie, áno. Realita? Nik taký dokonalý pre mňa na tomto svete nie je. Nik kto by vedel chvíľu nesebecky počúvať, kto by vedel vždy čo treba (ne)povedať, kto by vedel kedy proste stačí dotyk a hlavne.. kto by nikdy nezranil, bol bezpodmienečne vždy pri mne, bol verný až do posledného dychu. A to všetko v jednom.
Prídu.. áno, prídu také tie záblesky - niečo pocítite, po dlhšej alebo kratšej dobe opäť začnete vidieť menej rozmazane. A, áno, on je fajn.. ale čo to vlastne znamená? Ako rozoznám "ľúbim" od "chcem ľúbiť" ? A ako sa môžem zaľúbiť bez toho, aby sa mi znovu zrútil svet? Skúsite sex.. no áno, skúsite, lebo príde príležitosť a vy neviete čo s ňou, tak jej necháte voľný priebeh, čo možno nie je najlepší nápad, ale aspoň zistíte, že takto to nejde - aspoň mne nie. A povedia vám, že .. nie ste tá pravá, s vami by to nešlo, nepáčite sa im a nakoniec príde niečo ako súcitný úsmev alebo fráza, ktorá má za úlohu vlastne len niečo ako "och, veď ju nemôžem zničiť úplne". Tieto nechutné zdvorilosti.. Buď nie som dosť dobrá alebo som príliš dobrá, ako spieva Chad - same shit, different day. A tak odznovu. Smutné piesne, básne, Byron, Poe, Puškin .. bez ladu a skladu. A znovu sa nájde niekto. Ach, príliš ďaleko.. na vzťah. Na lásku asi nie. Opäť mám na chvíľu pocit, že tam vo mne čosi stále bije (myslela som, že už dávno nie) a spravím pár krokov, priznám pár vecí .. a? Opäť prichádza tá nechutná realita - on má predsa svoj život. Ako by som doň mohla zapadnúť? A ako by vôbec mohol chcieť, aby som doňho zapadla. Bude vôbec niekedy niekto chcieť, aby som zapadlo do jeho sveta? Aby som tam patrila? To tú prázdnotu necíti okrem mňa nik iný? Cíti tu vôbec niekto? Či sa len všetci navzájom pretiahneme, zlomíme si srdcia, vynadáme si do štetiek a štetcov a potom skonštatujeme, že láska je niečo neuveriteľne kruté a bolestivé? Neviem, som rojko a romantik? A potom príde určite nejaký smutný film a fyzická bolesť. Boli ste už niekto v stave, že ste prijali radšej fyzickú bolesť, injekcie do zadku a mobilný internet za 50 centov na deň, len aby ste nemuseli riešiť všetko toto? Aj keď áno, ten strach z lumbálky, to už bolo niečo.. a on vám stále bude tvrdiť, že he loves u, he misses u, he wanna hug u, kiss u, never leave u.. so on. Ale stále nezapadáte do nikoho života. Aj vám povedia - ó, schudla si, vyzeráš dobre. Ale stále ťa nechcem. No dobre, nepovedia to úplne nahlas, ale povedia .. ozvi sa, keď nebudeš mať krámy. A ostane stáť ako obarená.. alebo ja ostanem stáť ako obarená a neviem čo sa v takýchto situáciách robí. Najlepšia kamoška príde na to, že vy si na facebooku nepíšete s nikým len s ňou. "Žiaden chlap? Ani kamaráti?" "Žiaden chlap.. ani kamaráti." Tak si zapnete Skype, lebo tam sú zaručene 2 osoby, ktoré vždy odpíšu, aj keď (za čo sa veľmi ospravedlňujem) ja im občas odpísať zabudnem /nestihnem /iné výhovorky.
Ten hlúpy pocit samoty sa s vami ťahá neustále. Obklopená ľuďmi, ale neustále sama. Viete prečo? Lebo rozprávajú, ale nie k vašej duši.. a dotýkajú sa, ale nie srdca. hej, blbosti, ale nezabúdajte, že ja som básnik. Osoba, čo musí tie blbosti vtesnať do veršov. A ešte by mal sedieť aj počet slabík...
No čo mi iné ostáva.. na záver len proste.. príď. Nech si kde si, osoba akákoľvek si, príď. Potrebujem ťa. Psychicky aj fyzicky. Žiaden sex bez lásky a lásku bez tvojej fyzickej prítomnosti. Sakra, fakt ťa potrebujem, aby som prestala rozprávať tieto sentimentálne blbosti. Skrátka nechcem, aby bolo všetko o tom, ako ma nik nechce, ako som tučná, zlá, nezapadajúca, zle vyzerajúca, chorá, vadná .. etc. Veď vieme. Niekto kto vidí do vnútra cez ten smiech navrchu. A nemusí to byť pes..

Chlapi..

Šepkáš do ucha
sľuby o láske
cenné asi ako mucha,
každej - ako na páske..

Ako každý jeden,
výnimiek už niet,
pohladíš, potešíš
a potom zrútiš svet..

Zotročíš si pery, myseľ, celé telo,
až do konca ilúziu živíš,
len tebe, aby všetko patriť chcelo
kým to bolestivo zničíš.

Hľadáš peknú tvár
a aj dobré srdce,
a keď využiješ ráz pár,
tak len "vďaka, nabudúce".

Tak len, aby bolo jasné,
nikdy, žiadne nabudúce.
Keď tvoja túžba zhasne
už nebudem plakať srdcervúce...

Najhlbšie tóny piesne,
tá správna melódia.. ako
kvapky ťažké dopadajú
..možno sú z olova..

priamo na citlivé miesta.
Zavri oči. Nič len tóny.
Bolestne bezbolestné,
zmývajú pocity.

Vedia rozplynúť
existenciu do nôt
a rytmu, ktorým
odrazu bije srdce.

Bije len pre seba,
pre hudbu, s ktorou
jedinou neprehrá
všetko, čo miluje.

Freudova melanchólia

Je mi.. trochu smutno.
Freud by vedel.
Či vlastne nie...
Diagnóza - snívanie.

Neísť kam?
Neviem kde odrazu
stáť, sedieť..
Neviem nič vedieť.

Zvláštne ako veľmi
cítim, že občas žijem.
Také tie banality
a režim totality

čisto pre moje srdce,
cenzúra a nesloboda tlače
a ešte.. panter Kamaela.
Neviem, kto je väčšie zviera.

Sedím na hojdačke.
S pocitom, že budem vracať.
Dokonalosť je svetské klišé...
Ak chceš poznať, prídi bližšie.

Zachovajme ilúzie.
Pre budúcu generáciu
a pre mňa, myslím, tiež.
Zničiť ma nemôžeš.

Príde

Od niekadiaľ niekam,
utekáme bez prestania
a ja tu stojím a čakám
na dotyk môjho srdca..

Lebo nie všetko je podľa plánu,
nie každý má hneď čo chce.
Občas treba aj zimu samú
a počkať si na šťastie..

Príde. Viem to. Áno.
Zobudím sa raz
a zistím- konečne je ráno.
Možno nepolapím dych..

Dvihnem ruky k nebu,
padnem na kolená,
neprespím ďalšiu dobu
a budem pripravená..

Na to, že je všetko v poriadku,
že mám ľahký krok,
na písmená za sebou na riadku,
čo hovoria, že konečne..

A z dvoch bodiek bude skutočnosť,
už nie tá bolestivá,
z mojich slov už nie viac cnosť
vo význame skrytá..

Ale blízkosť
len na dosah ruky.
A úzkosť
nezažije jarné puky..

A nie som

Som tu.
A nie som.
Neplač, prosím.
Každý tvoj bolestivý
vzdych
mi berie môj..úsmev
z pier a život z očí.
Som s tebou.
Nech sa deje čokoľvek.
A nie som.
Veľmi dômyselne,
len toľko koľko treba.
Mávnutie ruky, malý pohyb pier
ma odoženie na míle,
pokiaľ chceš, pokiaľ nie
prídem tak blízko ako sa dá.
Ale vždy.
Vždy.
Vždy.
Nikdy nie som príliš ďaleko.
Som tu.
A nie som.

Ako sa cítim

Ako sa cítiš? Taká v podstate bežná otázka. Dobre, zle, ujde to.. väčšina čaká stručnú odpoveď, niečo v čom by sa nemuseli pitvať ďalej a vyťahovať na svetlo ubolené kúsky vášho ja. Všetci sa tvárime, že problémy každého sú len problémom každého. Ale čo ja? Čo ja keď sa s nimi chcem deliť. Nevyrieši ich to síce, ale tá úľava.. a ten krásny pocit, že vás niekto chce počúvať a rád počúva. Že sa mu nemusíte báť povedať, že sa bojíte vlastných snov. Že vás desí spánok. Že prekonať čo i len jeden schod pre vás znamená zavrhnúť asi stovku vystrašených myšlienok. Že máte chuť v noci volať všetkým, ktorých máte radi, len aby ste ich počuli, lebo vám chýbajú. Nechcem, aby moje problémy boli len mojimi. A som ochotná trápiť sa trochu problémami iných, len preto, aby tiež zažili tú úľavu, keď ich niekto vypočuje. Chcem s niekým prežívať tie malé chvíľky každodennosti, ktoré píšu také veľké príbehy.. drobné dotyky, pohľady, úsmevy, ktoré je komu venovať. Nemyslieť konečne len na minulosť či budúcnosť, ale mať v rukách prítomnosť a nepúšťať ju z nich dokým nie je naplno využitá. Tešiť sa z malých vecí, ktoré prekryjú všetky bolesti. Neplakať pri slovách "mám ťa rád", lebo ich počujete druhýkrát v živote. Začínať ráno pevným objatím a končiť deň pusou na čelo. Všetko, čo chcem je dostať toľko, koľko dávam, lebo ja nešetrím. Vždy znovu a znovu vkladám do niečích rúk svoje srdce úplne celé, napriek tomu, že sa bojím ďalšieho sklamania, nedokážem cítiť len nejakou svojou časťou alebo cit len predstierať. Príliš sa bojím na to, aby som niečo robila len čiastočne. Som asi jednou z tých romantických slnečníc, ktoré sa každé ráno a celý deň obracajú za slnkom, snažia sa ho dotknúť svojimi zlatými lupeňmi, no noc napokon aj tak príde. Ale aj ďalší nový deň. Tak ako sa cítim? Cítim, že znovu padám voľným pádom do priepasti a už cestou by som mala zbierať sily a odvahu, aby som sa potom, síce veľmi pomaly, dokázala vyšplhať naspäť a ísť si pre ďalší pád...

Neviem.
Skúsili ste?
Spoznať spriaznenú dušu,
povedať si to na hlas.

Priznať sa sám sebe
k niečomu, čo nie je zlé,
len príliš čarovné,
príliš čisté

pre tento svet.
A niet s kým sa podeliť,
zdieľať, o koho sa oprieť.
Prosím, len jedno objatie..

Bolo by mi lepšie
bez citov? Úsmevu,
a tohto všetkého,
čo len viac bolí.

Neviem, ale dúfam,
že nie..to by znamenalo,
že žijem ten horší život
a nemám na výber..

Tak..radšej nech bolí.

Bolí. Zasa to bolí..a nie málo. Veľmi ma to bolí. A vôbec nie je liek.

Voľný pád

Stojím na kraji,
váham kam ísť,
vlny podo mnou
a voľný pád,
zatváram oči.

Vystieram ruky k tebe,
k mojim myšlienkam,
žijúcim v svete bez
bolesti a sĺz.
Tam chcem žiť.

Nedá sa.

Vraj nedá sa.
Vraj nedá sa zlomiť srdce
nevedomky. Bez dôkazu.
Bez rozbitých črepov, ktoré zbieram
..snáď každý deň.

Vraj nedá sa
ublížiť z diaľky. Strieľať
z opodiaľ. Bez svedkov,
bez zranení. Nedám znať,
že bolí. Bojím sa.

Vraj nedá sa
vlastniť o čom nevieš.
Bez podpisu, bez papiera.
Len preto, že neukážem
ako veľmi ti už patrím..

Vraj nedá sa zabudnúť
na niečo, čo sa nestalo.
Bez spomienky, bez zážitku.
Koľká nevedomosť.. zabudol
si skôr ako si ma zbadal.

Lám. Bi. Zabúdaj a strácaj.
Všetko je povolené.
Ja budem tíško trpieť,
bez slova, bez námietky.
Aby si mi neublížil

vraj aj tak nedá sa.