Kam s odpadom?

Nevypočuté hlasy
a krik za vlastný svet,
ktorého, žiaľ, niet,
ja sa však nesmiem vzdať.

Uprostred, uprostred hluku,
uprostred noci, nesmiem.
Neverím už ale ani kameňu, že
je kameň, sebe, že som ja..

Neschopná koexistencia mysle a
nesprávnych citov, napodobenina
básnika..
Tak trochu sama sebe unikám.

Niet však kam,
nemá kto počúvať.
Mňa? Nonsens
nikdy nemal reálnejšiu podobu.

Snáď raz môj prach bude
zavadzať niekomu viac ako ja.
Zatiľ sa utopím v jednom úsmeve.

Čo chýba..

Málokto chápe veľkosť objatia
silu búrky za oknom..
Kto by sa chcel potácať
rovnakou cestou deň za dňom..

Cieľ je teraz zbytočný,
bez dôrazu na slovo,
rady, príkazy, všetko čo sa predvída,
na život nám potom čas už nevydá..

Podstatou je mať na slzy dlaň,
na bozky pery,
podstatné je si v každej chvíli veriť.
Mať kam odložiť si myšlienky..

Cítiť srdce ako bije
a teplo v končekoch prstov.
Niekoho kto rozumie bez slov
mysli unavenej..