Not me, not yet

Sedieť
len tak
na lúke
pri vode

a čítať Rilkeho
Poea
a veľkých romantikov
hľadať svojho

siedmeho ducha
v odleskoch sĺz
či rosy
kto má vedieť

a zázraky v slovách
čo hladia dušu
spievať si tichým hlasom
so zavretými očami


žiť v riadkoch príbehov
básní
a dýchať
len tak voľne

neponáhľať sa
niet kam
cítiť každý dotyk
vetra

vložiť dlaň do tej
tvojej
a nečujne ti povedať
nie ja a nie teraz..

Stojím, tu,
na mieste.
Pripravená
na úder
na pád

na návrat
zo sna
do pustej púšte.
Sama
žijem.

Bez významu
hltám
prašný vzduch
a chcem bolesť.
Radšej bolesť.

Tú viem zniesť.
Tú zvládnem,
to čo neovládnem
je môj pohľad.
Upriem ho

na teba
a v horúcej slze
vyroním pre teba
len tebe
svoje osobné "odpusť".

Žiadam tak veľa?

Pohľad do srdca,

čo vyplní prázdnotu.

Melódiu, ktorá

neustále mi hrá

a neznamená vôbec,

že som silná,

že zvládnem viac.

Dušu zapredám za pohľad,

čo láme pochybnosti

a mení ich 

v zamrznuté kvety,

ktoré zmiznú k obedu,

keď slnko zažiari.

Žiadam len dotyk,

šepnutie "Odvahu".

Hľadám mäkkosť pier

a dych, čo chcem cítiť,

objatie, ktoré ma nepustí

späť do zimy.

Slová k mojej piesni,

dôvod pre slzy,

potešenie, čo nemrzí

a najviac zo všetkého

chcem vidieť,

že mám byť aká som,

že môj krivý úsmev je fajn,

obdiv, čo nemá nič spoločné s pátosom..

Vedieť, kam konečne patrím

a komu,

nenachádzať únik už len v tieni

stromu

a objatie nikde,

chcem vedieť, že niekto príde

a vezme ma do príbehu,

ktorý ale nebude mať tvrdú väzbu

a na konci ISBN,

chcem mať pocit,

že budem chýbať, 

keď neprídem.. 

Siedmy duch

Pri čítaní kníh vždy cítim, že mi niečo chýba. Kus zo mňa, ktorý by zaplnil prázdno a odstránil ten hnusný pocit krivdy, že ma spisovateľ oklamal.. Vlastne mi chýba príbeh v realite, do ktorej nepatrím a ani som nikdy nepatrila. Patrím na stránky kníh zamastených od nedočkavých rúk, lebo stále hľadám. Koho? Alexandra. Gabriela. Daimona. Kamaela. Bernardina. Môjho siedmeho ducha.. Alexandrove ruky, Gabrielovu moc, Daimonov pohľad, Kamaelovu spolupatričnosť, Bernardinovu vytrvalosť.. Hľadám odvahu, silu, skromnosť, trpezlivosť.. Nadýchnem sa a vidím ich. Tanečníka na spáleništiach. Čierneho pantera bojujúceho pomedzi nohy koňa, maliarske plátno s renesančnými tvárami, cítim mandľový likér. Nemám dosť. Potrebujem, potrebujem svoju oporu, potrebujem svojho Šuru, svojho pomstiteľa, Samaelovu bezočivosť, potrebujem Kamaelove kučery a túžbu, potrebujem Hubiteľa. Potrebujem vlastný príbeh, do ktorého by som konečne patrila, ktorý by bol len môj, lebo zatiaľ je tu len siedmy duch a jeho krásna podoba, z ktorej plačem a mám chuť zamdlieť zakaždým, keď si ju predstavím.. Nechcem navždy žiť len v predstavách.

Najhoršie na svete je zobudiť sa a zistiť, že som vlastne nespala. A že jazvy bolia, stále bolia. Cítiť sa sama na celý svet a nevedieť, či sa to niekedy zmení. Zbytočná a prázdna, dokonca hneď na prvý pohľad, bez obalu. Najhoršie je prestať dúfať v zmenu a napriek tomu mať nádej, lebo nikto nepovedal, že sa to nikdy nezmení.. Nemať kam odísť, v najhoršej chvíli musieť ostať pevne stáť. A nebyť potrebná.
Na neopätované city si zvyknem. Zvyknem si na krik, zvyknem si na bolesť. Dokážem sama seba ponížiť až na samotný prach. Nezvyknem si však nikdy na svet, v ktorom som sama..