Slzy

Bezdôvodne,
vždy len odmietnutá.
Stojím tu -
sama neviem kde..

Kričím aj bez
pohybu pier,
že necítim sa lepšie.
Myslíš, že rozumieš?

Aké je to..
necítiť sa v správnom svete,
Nemať zmysel
toho prečo vlastne som..

Znášať vietor,
piesok v tvári,
na ktorej sa úsmev
nie často podarí.

Celý čas sa dívať
ako by som chcela žiť,
a kým by som vlastne chcela byť
a nemôcť sa dotknúť.

Stáť na ceste a
nesmieť sa pohnúť.
Nechať odísť všetko
na čom kedy záležalo.

Len stáť a
nemo hľadieť
a jediné na čo sa zmôcť-
pár sĺz, sladko - slaných...

Ruža

Ešte stále málokrátsom pocítila nebo.
A neviem či chcem
ostať tu na svete, lebo

nečaká ma veľakrát ho cítiť.
Zrodená pre slzy, trápne klišé
z názvu debutu 15-ročného autora
nesedí. Skôr ďaleko od hviezd.

Od svetla, od tepla,
od objatia, od radosti.
Zo železa nervy a
z ocele kosti

dostali sme asi všetci do vienka,
od sudičiek alebo od Boha,
možno poučenie z minulých životov,
že nežnosť kvitne, no nie naveky.

Každý krásny cit odpadne
ako lupeň ruže na jeseň,
zašliapnutý v záhrade...
A ruža nevie či bude ešte žiť, či bude ešte kvitnúť..