Najväčšia radosť v jej živote je, keď sa môže sama, nerušene, ponoriť do svojich príbehov a predstáv za sprievodu tej najlepšej hudby. Udialo sa toho veľa, doslova. Cíti sa za posledných pár dní veľmi zle, unavene, zničene, napriek tomu,že vnútorný pocit by mal byť dobrý (sčasti aj je), cíti sa chorá. Nevie to pochopiť..nevie ako to má pochopiť a zvládnuť. Kroteniu jej žiarlivosti nepomôže žiaden brainstorming na svete. Chce len spať. Sladko. Sama. Bezsenne. Má chuť vzdať sa všetkého na svet okrem nej a života a uviaznuť niekde v prázdne, mimo gravitácie.
Lietať.
Ale má partnera a nie je to neznesiteľný partner. Je rada, že pomáha koľko vie, ale stráca sa. Je rada, že vie koľko vie, ale stráca sa aj v tom. Nič nedotiahne dokonca, lebo aj to čo na začiatku má zmysel, ho už potom nemá. Nedokáže odpovedať a myslieť a za dňa padá od únavy.. nevie prečo, ale má pocit, že to nie je normálne. A chce. Stále chce. A aj oni chcú od nej. Stále chcú a stále viac. Nič zlé, nič veľmi namáhavé. A napriek tomu.. Jediný, kto sa jej sám pripomenie je budík a ona rozmýšľala kedy sa to všetko zastaví, a či sa to vôbec dá zastaviť. Zničená príbehom piesne ledva sedí na posteli a kritizuje slová. Prázdna. Pripravená. Kto by to bol na ňu povedal? Jej malý poklad už spí a teraz je rad na nej. Každovečerný strach zo zaspávania a z toho, že sa aj tak bude musieť zobudiť je znovu pri nej. Sedí na posteli vedľa nej a úplne rovnako si naťahuje nohy, aby mu nestŕpli.. A prirodzene, ona si to uvedomuje. Znovu a znovu otvára ústa a potichu si spieva stále dookola...This is not the end..
