Snehová vločka

Ako snehová vločka, kľudne.
S hrejivým pocitom pri dopade
sa točím a tvár mi zmáča snáď tisíc takých.
Neopodstatnená radosť.

Presne tak a stále na rovnakú pieseň,
zaháňajúc tieseň prázdnom a tichom melódie.
Bez pocitov nik nežije..
Tuším, že sa topím.

Nie je mi zima. Nie je mi teplo.
Pár melancholických víl na mňa zlietlo
a ja sa konečne cítim ako som vždy chcela.
Cítim nič a zároveň tak veľa.

Odhodím svoju ľahostajnosť,
strhnem zo seba realitu.
Odhalím jemnosť skrytú,
a že aj ja nehu chcem..

Že viem cítiť, že viem plakať,
možno viac ako ostatní.
Že som nevinná
a snehobiela.

Neviem prestať,
neviem sa vzdať krásy, ktorú ani nemám,
prestať rozprávať štyrom stenám
a sedieť v slzách a bielom kúzle decembra..

A znovu sa točím, s istotou.
S istotou a istou ochotou vnímať
všetko viac a ešte viac ako som doteraz vedela.
Ukladám sa na spánok.

Ako snehová vločka. Tak kľudne padám.
Roztápam sa a strácam. Mám svoj čas.
Svoju mäkkosť a belobu.
A tie si vezmem do hrobu..

V pondelok večer..

Sama..úplne sama,
bez ilúzii a snov,
nechcejúc poznať obsah učebných osnov
sa pýtam sama seba, čo hľadám.

Či bádam, aby som bádala,
či padám, aby som si vynútila pozornosť..(?)
Či mám vôbec nejakú cnosť.
Čo som doteraz hľadala?

Len sa oprieť.
Môcť si pozrieť rozprávku.
Vykašľať sa na rýmy.
Vedieť, že si pri mne keď spím.

Aby mojím vesmírom sa stalo to, čo milujem,
..nie, povedala som bez ilúzii..
Také bežné veci.
Znovu sa strácam.

Na druhej strane..nájsť poriadok vo veciach
nebolo by na škodu.
Mať aj v dave slobodu.
Naivne veriť v lásku v dvoch srdciach.

Niet nad zmiešané pocity..
A smejte sa keď neviem.
Veď nakoniec..
na čo sú nám rýmy?

Citrónová šťava

Prišla som na to celkom náhodou. Čo by som v živote robila bez citrónovej šťavy (či už pomyselnej alebo tej ozajstnej-kyslej a mokrej..a plnej éčok, pokiaľ je balená vo fľaši:p)? Neviem si to predstaviť..a momentálne zrejme ani nik iný.
Základom je pochopiť, kedy si pridávame do pitia citrónovú šťavu.Prirodzene, to tiež záleží na človeku. Povedala by som, že to o ňom čosi hovorí. Keď máte čaj (vodu) príliš sladkú, tak si pridávate citrónovú šťavu,aby ste dosiahli akúsi rovnováhu medzi sladkou a kyslou chuťou. Keď si niekto pridá citrónovú šťavu (špeciálne tú balenú vo fľašiach, ktorá je mega kyslá) do čaju (vody..) len tak..asi to je veľmi zatrpknutý pesimista, ktorý má rád kyslý čaj a zrejme aj život..hoci to nemusí byť jeho vinou..a vlastne ho ani nemusí mať rád.. Ale ten, čo hľadá rovnováhu medzi dvoma chuťami v čaji..ju zrejme hľadá aj v živote (tiež). Čo je veľmi pozitívny jav, aj podľa mňa..vlastne citrónová šťava je taký absolútny protiklad ružových okuliarov..
Umožňuje nám pozerať sa na svet triezvo, bez náznaku sladkosti, ktorú by sme po prevedení do reality mohli považovať za naivnosť/slepú vieru (v dobro, v lásku, v seba,..každý ako mu to chutí). Filozoficky povedané (a verte tomu, že všetku filozofiu okrem tej mojej neznášam)..alebo skôr prenesené..je to taký jin a jang dnešnej doby (taoizmus a p.profesorka by sa istotne potešila, že som si to musela overiť v googli..:p). Skrátka sladkosť sama neexistuje, rovnako ako Santa Claus alebo yeti bez srsti. Väčšina ľudí to už asi vie, ja teraz len demonštrujem, že oči dokáže otvoriť aj obyčajná..Citronelka, ktorú si lejem ráno a večer do čaju, a ktorej chuť dorovnám dvoma lyžičkami cukru. Možno aj množstvo hovorí o osobnosti..možno keď si dá niekto 3 lyžice citrónovej šťavy(aj keď to si už môže dať podľa mňa aj ocot..) a 6 lyžičiek cukru..možno má rád drámy..možno majú drámy radi aj moji malí bratia (!)..ted aspoň podľa pomeru citronelky a cukru. Len prinášam vysvetlenie pre tých, ktorí si teraz lámu hlavu s hľadaním odpovede na otázku "prečo?". Ľudia..ani na to neskúšajte prísť. Nie je to o tom..je to o tom, že do pekných a šťastných chvíľ vždy ktosi primieša aspoň pár kvapiek citrónovej šťavy. Inak by realita prestala byť realitou..podstatou je nájsť harmóniu, a nie doživotný úspech:)