1

V moci bielych perín a plachiet sa jedna nevinná sivá hlava len slastne usmievala a pozerala do neznáma. S perom v ruke a pohľadom, ktorý vypovedal o tom, čo vidí. O toľkom úžase bojarov, ktorý prerážajú kopijami drakov a lesných víl, ktoré zvedú túlavých chlapcov z chodníčka.. Otvorený spisovateľský zápisník bol však stále prázdny. Ešte neprišla chvíľa..ešte nie. Ešte je v rozprávke. Nežmurká. Díva sa na prázdnu bielu stenu sťa by na ňu niekto niečo premietal. Bolestivo prepnutý a vystretý na posteli. Na čele mu navrela veľká modrá žila, ktorú už neprekryjú tmavé a nepoddajné vlasy tak ako kedysi prekrývali..už nie. Plešina mu pridala na rokoch. Pán spisovateľ nám zostarol..

Celkom náhle a nečakane pero naruší ticho škrabotom o papier. Konečne. Zvláštne ale je, že on sa stále pozerá na stenu. A najzvláštnejšie je, že on vidí.

Kde bolo tam bolo žil jeden malý dráčik. Jeho rodičia boli najstrašnejšími drakmi v okolí a boli na svojho synčeka veľmi pyšný. Bol to typický ohnivák. červené drsné šupiny, kde si vyblednuté do oranžovej a sem-tam naopak sčerneté od ohňa, mal symetricky usporiadané po celom tele a nádherne sa mu leskli, lebo si ich každé ráno leštil chumáčom srsti, ktorý si vždy potajme skryl pri obede. Čierne očká mal malinké, skoro ako hadie a nehodiace sa k jeho zavalitej postave, ale fungovali veľmi dobre. A postavu mal síce zavalitú, ale vo vzduchu bol nesmierne obratný, vďaka zakrpateným, ale veru silným krídlam.

Jedného dňa sa malý Kubo, lebo tak sa volal, vydal s otcom a mamou na svoj prvý lov. Zatiaľ ešte nemohol loviť nič veľké, ale musel sa naučiť ako na to. Chvíľku potom ako vyrazili uvideli v lese na čistinke v tráve pobehovať vypasenú myšku. Kubo vyletel vysoko ku slnku až a potom sa ako šíp spustil na zem. Presne smeroval na myšku. Už - už bol pri nej..dopadol na zem tesne vedľa myšky a prikrčil sa. Zrazu však..nevedel sa, neborák, ani pohnúť. Pozeral na ustráchanú myšku, ktorá sa od strachu nevedela pohnúť tiež a ..prišlo mu jej ľúto. Rýchlo ju popotisol labou od seba a ona zutekala kadeľahšie. Keď vedľa Kuba pristáli jeho rodičia, boli pekne nazlostení. ,,Tak my sme najstrašnejší draci v okolí a nášmu synovi je ľúto nejakej myši?“, pohoršovali sa..

,,Dedo? Už máš rozprávku?“
Zvedavá spisovateľova vnučka nakúkala do jeho zápisníka a so záujmom sledovala jeho písanie bez toho, aby sa pozeral.
,, Nechajte ho, robí správnu vec.“
,,Dedo? Kde si?“
,,Kubo je veľmi múdry dráčik.“
,,Tak dráčik? Ja chcem počuť rozprávku o dráčikovi, dedo! Prosíííím!“
Zrazu sa jeho pohľad rozjasnil a zažmurkal. Pohľad premiestnil zo steny na svoj zápisník, popísal dobré dve strany.. A nakoniec sa udivene pozrel na svoju vnučku.
,,Tatiana, čo tu robíš?“
,,Dedo ja chcem počuť o Kubovi! Povedz mi, aký to je dráčik? Zelený s ostňami? A chrlí oheň alebo vodu? Je dobrý k ľuďom? Hovor, hovor!“

On sa len zmätene obzeral okolo seba. Po chvíľke konečne a znovu prišiel na to, kde je, biele steny a prikrývky a biely kovový nábytok sa mu opäť zdal známy.. A napokon sa pozrel do svojho zápisníka a potom na svoju nedočkavú plavú a usmiatu Tatianu, ktorá sedela na kraji jeho postele. Usmial sa, ale zároveň mu stiekla po líci jedna horúca slza. A pustil sa do čítania..