1

V moci bielych perín a plachiet sa jedna nevinná sivá hlava len slastne usmievala a pozerala do neznáma. S perom v ruke a pohľadom, ktorý vypovedal o tom, čo vidí. O toľkom úžase bojarov, ktorý prerážajú kopijami drakov a lesných víl, ktoré zvedú túlavých chlapcov z chodníčka.. Otvorený spisovateľský zápisník bol však stále prázdny. Ešte neprišla chvíľa..ešte nie. Ešte je v rozprávke. Nežmurká. Díva sa na prázdnu bielu stenu sťa by na ňu niekto niečo premietal. Bolestivo prepnutý a vystretý na posteli. Na čele mu navrela veľká modrá žila, ktorú už neprekryjú tmavé a nepoddajné vlasy tak ako kedysi prekrývali..už nie. Plešina mu pridala na rokoch. Pán spisovateľ nám zostarol..

Celkom náhle a nečakane pero naruší ticho škrabotom o papier. Konečne. Zvláštne ale je, že on sa stále pozerá na stenu. A najzvláštnejšie je, že on vidí.

Kde bolo tam bolo žil jeden malý dráčik. Jeho rodičia boli najstrašnejšími drakmi v okolí a boli na svojho synčeka veľmi pyšný. Bol to typický ohnivák. červené drsné šupiny, kde si vyblednuté do oranžovej a sem-tam naopak sčerneté od ohňa, mal symetricky usporiadané po celom tele a nádherne sa mu leskli, lebo si ich každé ráno leštil chumáčom srsti, ktorý si vždy potajme skryl pri obede. Čierne očká mal malinké, skoro ako hadie a nehodiace sa k jeho zavalitej postave, ale fungovali veľmi dobre. A postavu mal síce zavalitú, ale vo vzduchu bol nesmierne obratný, vďaka zakrpateným, ale veru silným krídlam.

Jedného dňa sa malý Kubo, lebo tak sa volal, vydal s otcom a mamou na svoj prvý lov. Zatiaľ ešte nemohol loviť nič veľké, ale musel sa naučiť ako na to. Chvíľku potom ako vyrazili uvideli v lese na čistinke v tráve pobehovať vypasenú myšku. Kubo vyletel vysoko ku slnku až a potom sa ako šíp spustil na zem. Presne smeroval na myšku. Už - už bol pri nej..dopadol na zem tesne vedľa myšky a prikrčil sa. Zrazu však..nevedel sa, neborák, ani pohnúť. Pozeral na ustráchanú myšku, ktorá sa od strachu nevedela pohnúť tiež a ..prišlo mu jej ľúto. Rýchlo ju popotisol labou od seba a ona zutekala kadeľahšie. Keď vedľa Kuba pristáli jeho rodičia, boli pekne nazlostení. ,,Tak my sme najstrašnejší draci v okolí a nášmu synovi je ľúto nejakej myši?“, pohoršovali sa..

,,Dedo? Už máš rozprávku?“
Zvedavá spisovateľova vnučka nakúkala do jeho zápisníka a so záujmom sledovala jeho písanie bez toho, aby sa pozeral.
,, Nechajte ho, robí správnu vec.“
,,Dedo? Kde si?“
,,Kubo je veľmi múdry dráčik.“
,,Tak dráčik? Ja chcem počuť rozprávku o dráčikovi, dedo! Prosíííím!“
Zrazu sa jeho pohľad rozjasnil a zažmurkal. Pohľad premiestnil zo steny na svoj zápisník, popísal dobré dve strany.. A nakoniec sa udivene pozrel na svoju vnučku.
,,Tatiana, čo tu robíš?“
,,Dedo ja chcem počuť o Kubovi! Povedz mi, aký to je dráčik? Zelený s ostňami? A chrlí oheň alebo vodu? Je dobrý k ľuďom? Hovor, hovor!“

On sa len zmätene obzeral okolo seba. Po chvíľke konečne a znovu prišiel na to, kde je, biele steny a prikrývky a biely kovový nábytok sa mu opäť zdal známy.. A napokon sa pozrel do svojho zápisníka a potom na svoju nedočkavú plavú a usmiatu Tatianu, ktorá sedela na kraji jeho postele. Usmial sa, ale zároveň mu stiekla po líci jedna horúca slza. A pustil sa do čítania..

Volanie divočiny

Opäť tma navokôl,
voda z neba prší..
A ja trieskam o stôl
a začína ma sušiť.

S kvapkou túžby po cieli,
a kašlem na každého, čo mi neverí..
Vydám sa na ďaľšiu cestu,
v ústrety opitému mestu.

Pohľad viac-menej nečistý
a v rámci tela očisty
oddám sa úplne tónom
a všetkej slušnosti dám zbohom.

V tom kŕči hnevu,
v plnosti labutieho spevu,
vo všetkej hriešnosti prisahám,
že nikdy viac už neváham..

Pootvorím pery v bozku,
demonštrujúc svojej duše trosku
a neriešiac žiadne smery,
berte si ma chlipné zvery.

Zlomené krídla nebránia lietať..(part 6)

Má priam skvelý pocit. Taký povznášajúci. Teší sa na to, čo sa zas vyrobí v sobotu..(niežeby chcela niečo vyrobiť, ale vie, že sa jej to aj podarí..no nie je to skvelé?) Smeje sa s tou najväčšou kalamitou aká ju mohla postihnúť (doživotný postih to). A je jej dobre. Trápi ju minimum vecí..a spieva si..I wish you were here.
Síce má mierne zvýšenú teplotu, ale napriek tomu nechce ísť ešte spať, má pocit, že by jej určite ešte niečo ušlo. A zároveň (nonsens všetkých nonsensov) - teší sa do školy. Zaujímavý úkaz, určite menej častý ako dúha. A nepozná dôvody a príčiny. Len dokáže pozorovať následky, ktoré sa dejú, ktoré sa cítia. Tu a teraz.
Svojím "úžasným" hlasom obšťastnuje ostatných obyvateľov svojho domova (občas má pocit, že je to skôr blázinec, ale niektoré myšlienky je pre všeobecné dobro lepšie nechať si pre seba).
Vie, že má okolo správnych ľudí. Viete ako to spoznáte? Rehocete sa už keď ich zbadáte. A je jedno či ich alebo to, že sú online. A viete, že sú s vami pri vás a v istom stave možno budú aj okolo vás. Padáte s nimi do hmly a robíte plány a smejete sa na úplných blbinách - polyesteroch, lietadlách, nederblabla, všetkom čo sa dá počuť. Ako že existuje kúpeleň a jedálňa.Že máte super vlasy. Na winer schnietzeli! S kartoffelmi!
A ona sa smeje a rehoce až to pekné nie je (naozaj to nevyzerá pekne). A chce zastaviť čas. Pre srandu a pre ľudí.
A when we stand together..