Ako sa hovorí (a veľmi správne sa hovorí), takmer nik si neuvedomuje, čo má dokým to nestratí. Akonáhle to stratí, navštívi ho vedomie, že také dobré už nič nikde nenájde, a v tomto prípade dvojitý zápor nedáva pozitív...
Potom príde tá fáza - snaha nahradiť. Zaplniť prázdne miesto, je jedno či na poličke, v mysli alebo v srdci. Skrátka niečo chýba. Prídu rôzne náhražky, vydržia možno chvíľu dokým zistím, že to naozaj nie je originál. Že mi ten originál stále chýba, a že vlastne chcem, aby stále chýbal, lebo len tak viem, že tam niekedy vôbec bol. Keď tu bol, tak bol samozrejmý, v tom bolo jeho čaro. Mať niečo a ani nevedieť ako veľmi to mať chcem. A keď sa začal vzďaľovať .. zlomené srdce je slabý výraz. Zlomiť srdce vám môže niekto, kto vám povie, že to nie ty, ale ja, prepáč a odíde. Zlomiť ho môže kamoška - "prepáč, nevedela som, že on je s tebou". Ale keď viem, že som to celé pokazila len a len ja sama, pretože som hlúpa hus v skratke, v zdĺhavejšom vysvetlení - chcela som, aby sa cítil príliš nevýnimočne, a tým bol pre mňa výnimočný, skrátka ani so mnou ani bezo mňa.. To nie je zlomené srdce, to je citová samovražda.
Nemám koho iného viniť, nemám to na koho zhodiť, môžem si to len znovu a znovu vyčítať a znovu a znovu sa snažiť nájsť náhradu.
Ďalšia fáza je padnúť až na dno. Vlastne to nie je fráza, len voľný pád. V preklade - zmagoriť samú seba, zameniť city s citmi a zúfalo sa snažiť nájsť niekde na poličke v tescu medzi liehovinami nájsť papierik s postupom ako ďalej. Dno je keď mi dôjde, že to nejde. A už mi aj došlo. že sa z toho nedá dostať von (niečo ako výstup na sklený vrch, pozdravujem P.D.). Najhoršie je začať sa v tom pohári s hladkými stenami topiť v spomienkach. A fotkách. V situáciách - ktoré boli, sú a už nikdy nebudú. A fantazírovať v tých, čo mohli byť alebo tých čo by ešte mohli byť je ako uviaznuť v pohyblivom piesku. Alebo snažiť sa u štúrovcov nájsť hexameter.
Riešenie nie je. Neexistuje. City nemajú on/off ani play/pause (mohol by to konečne niekto vymyslieť). Preto jediné čo spravím je, že zavriem oči a prežijem pomyselnú potopu môjho vlastného sveta, no s vedomím, že nezachránim nič - ani z neho ani zo mňa. A budem dúfať, že sa niekde počas utopím a príde to úplne prázdno, ktoré už nebudem mať potrebu zapĺňať..
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára