Ako sa cítim

Ako sa cítiš? Taká v podstate bežná otázka. Dobre, zle, ujde to.. väčšina čaká stručnú odpoveď, niečo v čom by sa nemuseli pitvať ďalej a vyťahovať na svetlo ubolené kúsky vášho ja. Všetci sa tvárime, že problémy každého sú len problémom každého. Ale čo ja? Čo ja keď sa s nimi chcem deliť. Nevyrieši ich to síce, ale tá úľava.. a ten krásny pocit, že vás niekto chce počúvať a rád počúva. Že sa mu nemusíte báť povedať, že sa bojíte vlastných snov. Že vás desí spánok. Že prekonať čo i len jeden schod pre vás znamená zavrhnúť asi stovku vystrašených myšlienok. Že máte chuť v noci volať všetkým, ktorých máte radi, len aby ste ich počuli, lebo vám chýbajú. Nechcem, aby moje problémy boli len mojimi. A som ochotná trápiť sa trochu problémami iných, len preto, aby tiež zažili tú úľavu, keď ich niekto vypočuje. Chcem s niekým prežívať tie malé chvíľky každodennosti, ktoré píšu také veľké príbehy.. drobné dotyky, pohľady, úsmevy, ktoré je komu venovať. Nemyslieť konečne len na minulosť či budúcnosť, ale mať v rukách prítomnosť a nepúšťať ju z nich dokým nie je naplno využitá. Tešiť sa z malých vecí, ktoré prekryjú všetky bolesti. Neplakať pri slovách "mám ťa rád", lebo ich počujete druhýkrát v živote. Začínať ráno pevným objatím a končiť deň pusou na čelo. Všetko, čo chcem je dostať toľko, koľko dávam, lebo ja nešetrím. Vždy znovu a znovu vkladám do niečích rúk svoje srdce úplne celé, napriek tomu, že sa bojím ďalšieho sklamania, nedokážem cítiť len nejakou svojou časťou alebo cit len predstierať. Príliš sa bojím na to, aby som niečo robila len čiastočne. Som asi jednou z tých romantických slnečníc, ktoré sa každé ráno a celý deň obracajú za slnkom, snažia sa ho dotknúť svojimi zlatými lupeňmi, no noc napokon aj tak príde. Ale aj ďalší nový deň. Tak ako sa cítim? Cítim, že znovu padám voľným pádom do priepasti a už cestou by som mala zbierať sily a odvahu, aby som sa potom, síce veľmi pomaly, dokázala vyšplhať naspäť a ísť si pre ďalší pád...