Siedmy duch

Pri čítaní kníh vždy cítim, že mi niečo chýba. Kus zo mňa, ktorý by zaplnil prázdno a odstránil ten hnusný pocit krivdy, že ma spisovateľ oklamal.. Vlastne mi chýba príbeh v realite, do ktorej nepatrím a ani som nikdy nepatrila. Patrím na stránky kníh zamastených od nedočkavých rúk, lebo stále hľadám. Koho? Alexandra. Gabriela. Daimona. Kamaela. Bernardina. Môjho siedmeho ducha.. Alexandrove ruky, Gabrielovu moc, Daimonov pohľad, Kamaelovu spolupatričnosť, Bernardinovu vytrvalosť.. Hľadám odvahu, silu, skromnosť, trpezlivosť.. Nadýchnem sa a vidím ich. Tanečníka na spáleništiach. Čierneho pantera bojujúceho pomedzi nohy koňa, maliarske plátno s renesančnými tvárami, cítim mandľový likér. Nemám dosť. Potrebujem, potrebujem svoju oporu, potrebujem svojho Šuru, svojho pomstiteľa, Samaelovu bezočivosť, potrebujem Kamaelove kučery a túžbu, potrebujem Hubiteľa. Potrebujem vlastný príbeh, do ktorého by som konečne patrila, ktorý by bol len môj, lebo zatiaľ je tu len siedmy duch a jeho krásna podoba, z ktorej plačem a mám chuť zamdlieť zakaždým, keď si ju predstavím.. Nechcem navždy žiť len v predstavách.