Zima.
Až do špiku kostí
zabára sa samota
ako nepríjemný a drahý
zubár.
Chvenie
prstov, čo píšu
ďalší bezcenný výlev
o smútku.
A v očiach. Či v srdci.
Zjaví sa len tak pred
spánkom, keď vidno
kam si každý ľahne.
Na pokojnú noc
sú tu slzy.
Vraj cítiť len dotyk
bavlny obliečky.
Cítiť snáď?
Inam zložiť hlavu
a nechať si ískať..
Bozk do vlasov,
teplo bijúceho srdca a
dotyk elektriny.
To chcem.
Vtedy zaspím.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára