Snehová vločka

Ako snehová vločka, kľudne.
S hrejivým pocitom pri dopade
sa točím a tvár mi zmáča snáď tisíc takých.
Neopodstatnená radosť.

Presne tak a stále na rovnakú pieseň,
zaháňajúc tieseň prázdnom a tichom melódie.
Bez pocitov nik nežije..
Tuším, že sa topím.

Nie je mi zima. Nie je mi teplo.
Pár melancholických víl na mňa zlietlo
a ja sa konečne cítim ako som vždy chcela.
Cítim nič a zároveň tak veľa.

Odhodím svoju ľahostajnosť,
strhnem zo seba realitu.
Odhalím jemnosť skrytú,
a že aj ja nehu chcem..

Že viem cítiť, že viem plakať,
možno viac ako ostatní.
Že som nevinná
a snehobiela.

Neviem prestať,
neviem sa vzdať krásy, ktorú ani nemám,
prestať rozprávať štyrom stenám
a sedieť v slzách a bielom kúzle decembra..

A znovu sa točím, s istotou.
S istotou a istou ochotou vnímať
všetko viac a ešte viac ako som doteraz vedela.
Ukladám sa na spánok.

Ako snehová vločka. Tak kľudne padám.
Roztápam sa a strácam. Mám svoj čas.
Svoju mäkkosť a belobu.
A tie si vezmem do hrobu..